Stretnutie kultúr v histórii - stretnutie európskej kultúry s arabskou (boli to napríklad krziacke výpravy snaha dostat sa do svatej zeme)
Križiacke výpravy v Európe od 11. do15. storočia
Križiacka výprava bola vojna, ktorú kresťania viedli za oslobodenie tzv. svätých miest z rúk neveriacich.
Pre tých, čo sa jej zúčastnili, bola táto vojna cestou k spáse.
Križiacke výpravy, počínajúc tou prvou v rokoch 1096 - 1099, na mnoho storočí zmenili politickú rovnováhu vo východnom Stredozemí. Aj v severnej Európe sa kresťanská svätá vojna stala trvalou súčasťou politiky.
Už od 2. storočia po Kr. konali kresťania púte do Svätej zeme.
Na náboženských cestách do vzdialených krajín nachádzali pútnici duchovné osvietenie a po tom, ako rímsky cisár Konštantín l. Veľký prijal kresťanstvo a jeho matka Helena v Jeruzaleme objavila domnelý Svätý kríž, počet pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme výrazne vzrástol.
Vyrástlo tam množstvo kostolov a kláštorov, a to často na práve objavených miestach staro- a novozákonných udalostí. Jeruzalem bol v myšlienkach a srdciach kresťanov zo všetkých končín vtedajšieho sveta mimoriadne význačným pútnickým miestom a nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že ho v 7. storočí zabrali Arabi.
Ani zďaleka totiž neplatilo, že by sem kresťania stratili prístup, čo dokazujú správy pútnikov z Británie, Francúzska a Itálie, ktorí sa modlili na tamojších svätých miestach.
Na západ navyše smeroval z Jeruzalema neochabujúci prúd náboženských predmetov asvätých relikvií, ktoré sa v kostoloch po celej Európe tešili veľkej úcte. Púte do Svätej zeme boli dôležité aj preto, že súviseli so západoeurópskym misionárskym úsilím o pokresťančenie pohanov. Tak v období od 6. do 11. storočia prijali kresťanstvo Angličania, Frízi, Sasi,Škandinávci, Bulhari a Slovania (napríklad Rusi), a to vďaka pôsobeniu írskych, rímskych, anglických, francúzskych, saských a byzantských vierozvestov.
V samotnej cirkvi navyše prepukali prudké zápasy za vykorenenie kacírstva. Náboženské púte, úsilie o nastolenie pravej viery a pokresťančenie pohanov, to všetko sa spolu s ľudovou zbožnosťou spojilo v križiackych výpravách vrcholného a neskorého stredoveku.
Nešlo v nich len o oslobodenie Svätej zeme z moci tých, ktorých kresťanská cirkev považovala za "neveriacich".
Križiacke výpravy mierili aj proti kacírskej sekte albigéncov v južnom Francúzsku (od r. 1209), proti pohanským Slovanom v pobaltskom Livónsku (od konca 12. storočia) a protiArabom v Španielsku ako tzv. reconquista, hnutie za oslobodenie krajiny, na čele ktorého stáli vládcovia severošpanielskycb kresťanských kráľovstiev.
Pre tých, čo sa jej zúčastnili, bola táto vojna cestou k spáse.
Križiacke výpravy, počínajúc tou prvou v rokoch 1096 - 1099, na mnoho storočí zmenili politickú rovnováhu vo východnom Stredozemí. Aj v severnej Európe sa kresťanská svätá vojna stala trvalou súčasťou politiky.
Už od 2. storočia po Kr. konali kresťania púte do Svätej zeme.
Na náboženských cestách do vzdialených krajín nachádzali pútnici duchovné osvietenie a po tom, ako rímsky cisár Konštantín l. Veľký prijal kresťanstvo a jeho matka Helena v Jeruzaleme objavila domnelý Svätý kríž, počet pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme výrazne vzrástol.
Vyrástlo tam množstvo kostolov a kláštorov, a to často na práve objavených miestach staro- a novozákonných udalostí. Jeruzalem bol v myšlienkach a srdciach kresťanov zo všetkých končín vtedajšieho sveta mimoriadne význačným pútnickým miestom a nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že ho v 7. storočí zabrali Arabi.
Ani zďaleka totiž neplatilo, že by sem kresťania stratili prístup, čo dokazujú správy pútnikov z Británie, Francúzska a Itálie, ktorí sa modlili na tamojších svätých miestach.
Na západ navyše smeroval z Jeruzalema neochabujúci prúd náboženských predmetov asvätých relikvií, ktoré sa v kostoloch po celej Európe tešili veľkej úcte. Púte do Svätej zeme boli dôležité aj preto, že súviseli so západoeurópskym misionárskym úsilím o pokresťančenie pohanov. Tak v období od 6. do 11. storočia prijali kresťanstvo Angličania, Frízi, Sasi,Škandinávci, Bulhari a Slovania (napríklad Rusi), a to vďaka pôsobeniu írskych, rímskych, anglických, francúzskych, saských a byzantských vierozvestov.
V samotnej cirkvi navyše prepukali prudké zápasy za vykorenenie kacírstva. Náboženské púte, úsilie o nastolenie pravej viery a pokresťančenie pohanov, to všetko sa spolu s ľudovou zbožnosťou spojilo v križiackych výpravách vrcholného a neskorého stredoveku.
Nešlo v nich len o oslobodenie Svätej zeme z moci tých, ktorých kresťanská cirkev považovala za "neveriacich".
Križiacke výpravy mierili aj proti kacírskej sekte albigéncov v južnom Francúzsku (od r. 1209), proti pohanským Slovanom v pobaltskom Livónsku (od konca 12. storočia) a protiArabom v Španielsku ako tzv. reconquista, hnutie za oslobodenie krajiny, na čele ktorého stáli vládcovia severošpanielskycb kresťanských kráľovstiev.
Prvá križiacka výprava (1096 - 1099)
Urýchlila ju žiadosť byzantského cisára adresovaná roku 1095 pápežovi Urbanovi II., aby pomohol brániť východnú cirkev pred Turkami, ktorí v tom čase obsadili Malú Áziu. Pápežkrižiacku výpravu vyhlásil v novembri toho istého roka na koncile v Clermonte.
Táto výzva na svätú kresťanskú vojnu bola prijatá s podivuhodným nadšením. Šľachtici a rytieri prinášali značné materiálne obete, ktoré sa dotkli nielen ich samých, ale aj ich rodín, aby sa mohli zúčastniť výpravy.
Bolo zjavné, že sa križiacka výprava stala svojbytným, rýdzim prejavom ľudovej zbožnosti. Mnohí predali rodinný majetok, len aby získali prostriedky na výpravu, hoci v skutočnosti len málokto "vzal svoj kríž" a naozaj išiel bojovať.
V samotnom Francúzsku sa na prvej križiackej výprave zúčastnilo len niekoľko šľachtických rodín, no na neskorších výpravách na východ sa zúčastnili aj králi - napríklad anglický panovník Richard I. Levie srdce či Ľudovít IX. Svätý, vládca Francúzska.
Táto výzva na svätú kresťanskú vojnu bola prijatá s podivuhodným nadšením. Šľachtici a rytieri prinášali značné materiálne obete, ktoré sa dotkli nielen ich samých, ale aj ich rodín, aby sa mohli zúčastniť výpravy.
Bolo zjavné, že sa križiacka výprava stala svojbytným, rýdzim prejavom ľudovej zbožnosti. Mnohí predali rodinný majetok, len aby získali prostriedky na výpravu, hoci v skutočnosti len málokto "vzal svoj kríž" a naozaj išiel bojovať.
V samotnom Francúzsku sa na prvej križiackej výprave zúčastnilo len niekoľko šľachtických rodín, no na neskorších výpravách na východ sa zúčastnili aj králi - napríklad anglický panovník Richard I. Levie srdce či Ľudovít IX. Svätý, vládca Francúzska.
Križiaci
Na výzvu pápeža, ktorú im adresoval ako zástupca Krista, skladali križiaci verejnú obradnú prísahu, že sa vojnovej výpravy zúčastnia. Tým na seba vzali právny záväzok a v prípade jeho porušenia sa mohli ocitnúť pred cirkevným súdom.
Ako odplata sa im dostali osobitné svetské privilégiá, napríklad to, že záujmy a majetok ich rodín budú počas ich neprítomnosti chránené, a zásadné duchovné privilégiá v podobeodpustkov, ktorými sa skracoval čas, čo budú raz musieť za odpustenie pozemských hriechov stráviť v očistci.
S križiackymi výpravami boli úzko spojené rytierske rády templárov a johanitov, ktorých príslušníci prijali záväzok viesť svätú vojnu trvalo.
Templári i johaniti mali svoj hlavný stan v Jeruzaleme, čoskoro však získali rozsiahle majetky nazápade. Vládcovia križiackych štátov, ktorí často trpeli úplným nedostatkom vojakov, zverovali rytierom dôležité pevnosti a rozsiahle územia.
Tak sa stalo, že v 13. storočí tieto rády v križiackych štátoch tvorili základ vojenskej moci.
Ako odplata sa im dostali osobitné svetské privilégiá, napríklad to, že záujmy a majetok ich rodín budú počas ich neprítomnosti chránené, a zásadné duchovné privilégiá v podobeodpustkov, ktorými sa skracoval čas, čo budú raz musieť za odpustenie pozemských hriechov stráviť v očistci.
S križiackymi výpravami boli úzko spojené rytierske rády templárov a johanitov, ktorých príslušníci prijali záväzok viesť svätú vojnu trvalo.
Templári i johaniti mali svoj hlavný stan v Jeruzaleme, čoskoro však získali rozsiahle majetky nazápade. Vládcovia križiackych štátov, ktorí často trpeli úplným nedostatkom vojakov, zverovali rytierom dôležité pevnosti a rozsiahle územia.
Tak sa stalo, že v 13. storočí tieto rády v križiackych štátoch tvorili základ vojenskej moci.
Neskoršie križiacke výpravy
Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva po tom, ako križiaci v rokoch 1098 a 1099 dobyli Jeruzalem a Antiochiu.
Cieľom ďalších vyprav bola (nakoniec neúspešná) obrana týchto územných ziskov pred útokmi moslimov.
Druhú križiacku výpravu (1146 - 1148) podnietil pád mesta Edessa do rúk Nureddima Zengiho, moslimského vládcu Aleppa.
Tretia križiacka výprava (1189 - 1191), známa pod názvom výprava korunovaných hláv, bola ohlasom na Saladinovo zabratie veľkej časti križiackych území v Levante vrátane osudnej stratyJeruzalema. Vládu nad ním križiaci síce neobnovili, ale aspoň vybojovali naspäť väčšinu pobrežných prístavov. Vďaka tomu križiacke štáty prežili.
Uskutočnila sa dokonca aj výprava detí. Verilo sa totiž, že deti, ktoré sú ešte nevinné, dokážu poraziť neveriacich. Množstvo detí z výpravy však lodníci, ktorí ich mali prepraviť cez more do Svätej zeme, predali do otroctva.
Križiacke ideály boli impulzom na reconquístu čiže opätovné dobytie Španielska od Maurov.
To však na rozdiel od križiackych výprav bola udalosť len miestneho významu a vonkajšie sily sa na nej vlastne nezúčastnili. Aj v Španielsku sa však do vojny s islamom významne zapojilirytierske rády, napríklad Calatravský rád (od roku 1158), "rád Santiago" a rád sv. Jakuba (od roku 1170).
Roku 1212 vojská Kastílie, Navarry a Aragónska pri Las Navas de Tolosa zdrvujúcoporazili moslimskú armádu a dosiahli tak najvýznamnejšie víťazstvo v celej reconquiste.Roku 1492 kresťanské vojská dobyli Granadu, poslednú moslimskú baštu v Španielsku.
Križiactvo sa vážne skompromitovalo roku 1204, keď kresťanské vojsko odchýliac sa od plánovanej výpravy v Palestíne zaútočilo na Konštantínopol a utopilo ho v krvi.
Križiaci tak spôsobili rozklad Byzantskej ríše a spolu s Janovčanmi a Benátčanmi založililatinské kresťanské štáty pri Egejskom mori (tzv. Latinské cisárstvo, 1204 - 1261).
Ďalšie križiacke výpravy mierili do Egypta a Levanty. Križiacke štáty na východe pretrvali až do konca 13. storočia, keď roku 1291 ako posledná bašta padol Akkon.
Aj potom sa však podnikali križiacke výpravy proti moslimom - ešte roku 1444 takáto výprava smerovala do Varny - a v 16. storočí sa jazykom križiackych výprav opisoval boj proti osmanským Turkom a španielske vpády do severnej Afriky.
Terčom križiackych vyprav boli aj naďalej kacíri, ako napríklad českí husiti (1420 - 1431) apohania, napríklad baltskí Prusi, proti ktorým od roku 1309 podnikal výpravy Rád nemeckých rytierov.
Cieľom ďalších vyprav bola (nakoniec neúspešná) obrana týchto územných ziskov pred útokmi moslimov.
Druhú križiacku výpravu (1146 - 1148) podnietil pád mesta Edessa do rúk Nureddima Zengiho, moslimského vládcu Aleppa.
Tretia križiacka výprava (1189 - 1191), známa pod názvom výprava korunovaných hláv, bola ohlasom na Saladinovo zabratie veľkej časti križiackych území v Levante vrátane osudnej stratyJeruzalema. Vládu nad ním križiaci síce neobnovili, ale aspoň vybojovali naspäť väčšinu pobrežných prístavov. Vďaka tomu križiacke štáty prežili.
Uskutočnila sa dokonca aj výprava detí. Verilo sa totiž, že deti, ktoré sú ešte nevinné, dokážu poraziť neveriacich. Množstvo detí z výpravy však lodníci, ktorí ich mali prepraviť cez more do Svätej zeme, predali do otroctva.
Križiacke ideály boli impulzom na reconquístu čiže opätovné dobytie Španielska od Maurov.
To však na rozdiel od križiackych výprav bola udalosť len miestneho významu a vonkajšie sily sa na nej vlastne nezúčastnili. Aj v Španielsku sa však do vojny s islamom významne zapojilirytierske rády, napríklad Calatravský rád (od roku 1158), "rád Santiago" a rád sv. Jakuba (od roku 1170).
Roku 1212 vojská Kastílie, Navarry a Aragónska pri Las Navas de Tolosa zdrvujúcoporazili moslimskú armádu a dosiahli tak najvýznamnejšie víťazstvo v celej reconquiste.Roku 1492 kresťanské vojská dobyli Granadu, poslednú moslimskú baštu v Španielsku.
Križiactvo sa vážne skompromitovalo roku 1204, keď kresťanské vojsko odchýliac sa od plánovanej výpravy v Palestíne zaútočilo na Konštantínopol a utopilo ho v krvi.
Križiaci tak spôsobili rozklad Byzantskej ríše a spolu s Janovčanmi a Benátčanmi založililatinské kresťanské štáty pri Egejskom mori (tzv. Latinské cisárstvo, 1204 - 1261).
Ďalšie križiacke výpravy mierili do Egypta a Levanty. Križiacke štáty na východe pretrvali až do konca 13. storočia, keď roku 1291 ako posledná bašta padol Akkon.
Aj potom sa však podnikali križiacke výpravy proti moslimom - ešte roku 1444 takáto výprava smerovala do Varny - a v 16. storočí sa jazykom križiackych výprav opisoval boj proti osmanským Turkom a španielske vpády do severnej Afriky.
Terčom križiackych vyprav boli aj naďalej kacíri, ako napríklad českí husiti (1420 - 1431) apohania, napríklad baltskí Prusi, proti ktorým od roku 1309 podnikal výpravy Rád nemeckých rytierov.